J. G. Tajovského poznáme predovšetkým vďaka jeho krátkym prózam Mamka Pôstková a Maco Mlieč. Málokto však vie, že začiatky písania jeho divadelných hier sa spájajú s neuhasiteľnou láskou k rodnému jazyku, v ktorom vyučoval slovenské deti napriek silnej maďarizácii. Ako trest mu školská vrchnosť uložila preradenie do malej dedinky Dohňany, kde sa stretol s Ferkom Urbánkom a začala sa jeho cesta dramatickej tvorby.
Veselohru Statky-zmätky napísal Tajovský počas svojho pobytu v rumunskom Nadlaku a prostredníctvom vyhranených charakterov podáva kritický obraz zemianstva, predstavuje jeho dušu bez príkras a umožňuje čitateľovi kontakt s prízemnosťou a bezbrehým pachtením za majetkom, pre ktoré sa zabúda na dobré mravy a rodinné putá.